Rozhovor s Viktorom Bilčíkom

• Kedy ste začali malovať a čo vás k tomu priviedlo?

Maľoval som od malička, akosi som to mal vrodené. Bol to nejaký taký dar, ktorý som dostal do vena pri narodení. Neopustilo ma to doteraz. Vlastne už ako školáčik som vedel vždy pekne maľovať. Ovplyvnilo to celý môj zivot.

• Kedy ste sa rozhodli, že sa chcete stať maliarom?

Bolo to trošku zložitejšie, pretože som sa venoval aj hudbe. Hral som na husle, chodil som do hudobnej školy. Rozhodnutie stať sa maliarom jednoznačne prišlo až po maturite. Vtedy som sa rozhodoval buď študovať veterinu, ísť za farára alebo byť maliarom. Mali sme rodinného priateľa, ktorý bol správca prepozitúry v Novom Meste nad Váhom. Ten mi vravel že fidlikať na husle si môžem kedykoľvek, aj zvieratá môžem mať vždy rád ale mám ísť študovať maliarstvo.

• Rodičia vás v tom podporovali alebo neboli radi, že ste si vybrali takýto smer?

Rozhodne ma podporovali. Aj môj otec vedel pekne maľovať a mama bola činná v mestskom divadeľnom súbore. Dalo by sa povedať, že som mal také kultúrne zázemie už doma. Rodičia boli radi, že som si vybral takýto smer.

• Máte vzťah k prírode a zvieratám. Máte nejakého domáce zvieratko?

Samozrejme, vždy sme mali doma psíka. Bolo ich už niekoľko. Psík, ktorého teraz máme sa volá Sisi. Je to taký rodinný miláčik, živý plyšák.

• Koľko obrazov ste doposiaľ namaľovali?

Tažko sa to dá spočítať. Môj prvý profesor na vysokej škole, Peter Matejka, mal takú zásadu, že umelec musí denne vytvoriť aspoň jeden obrázok. Za tie roky som sa snažil dodržiavať túto zásadu.           

• Predávate svoje obrazy?

Samozrejme, keď je záujemca. Veľa som ich už predal, ale mnohé som aj daroval.

• Aké sú vaše záľuby keď sa nevenujete maľovaniu?

Je to od malička tá láska k prírode a poľovníctvo. Poľovníctvo neznamená len zobrať pušku a streliť niečo. Znamená to vlastne celoročne chodiť do prírody a pozorovať ju. Ulovenie zveri je už akosi ten vrchol ľadovca. Väčšinou sa strieľajú len choré kusy, ktoré nie sú vhodné na ďalší chov.

• Prekvapuje ma, že vy ako človeku ktorý miluje prírodu, žijete v Bratislave, kde je podľa mňa dosť obmedzený prístup k prírode. Nehceli ste sa niekedy presťahovať?

Ak mám byť úprimný, mrzí ma to celý život. Keď som skončil vysokú školu, bol som zamestnanec Slovenskej národnej galérii ako odborný reštaurátor. Vo Zvolene sa vtedy otvárala pobočka Národnej galérie a ponúkli mi miesto vedúceho. Museli by sme sa tam presťahovať, avšak moja manželka nechcela odísť z Bratislavy, tak sme tu zostali. Pred tridsiatimi rokmi sme však kupili chalúpku v Pukanci na úpätí Štiavnických vrchov.

• Chodievate na chalupu často?

Kedysi sme chodievali, keď bol benzín lacný a Trabant to utiahol. Teraz tam zvykneme tráviť celé leto, často s vnúčatami. Prírody si tam užijem. Aj tu, v Bratislave, si kedykoľvek, keď mám tú možnosť zájdem do lesa.